Reštriktívne opatrenia alebo „sankcie“ sú základným nástrojom spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ (SZBP). EÚ ich využíva ako súčasť integrovaného a komplexného politického prístupu, ktorého súčasťou je politický dialóg, doplňujúce kroky a využitie ďalších dostupných nástrojov.

Hlavné ciele pri prijímaní sankcií

  • zachovávanie hodnôt, hlavných záujmov a bezpečnosti EÚ
  • zachovávanie mieru
  • upevňovanie a podpora demokracie, právneho štátu, ľudských práv a zásady medzinárodného práva
  • predchádzanie konfliktom a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti

Sankcie sú zamerané na dosiahnutie zmeny v politike alebo v správaní subjektov, na ktoré sa vzťahujú, a to v záujme podpory cieľov SZBP. Môžu byť zamerané proti:

  • vládam krajín, ktoré nie sú členmi EÚ, v dôsledku ich politiky
  • subjektom (spoločnostiam), ktoré na realizáciu uvedených politík poskytujú prostriedky
  • skupinám alebo organizáciám, napr. teroristickým skupinám
  • osobám, ktoré podporujú takéto politiky, vykonávajú teroristické aktivity, atď.

Sú vypracované tak, aby sa minimalizovali nepriaznivé dôsledky u subjektov, ktoré nie sú zodpovedné za politiky alebo činy, ktoré viedli k prijatiu sankcií. EÚ sa konkrétne snaží minimalizovať vplyv na miestne civilné obyvateľstvo alebo na legitímne činnosti vykonávané v dotknutej krajine alebo s ňou.

Všetky reštriktívne opatrenia, ktoré EÚ prijala, sú plne v súlade so záväzkami vyplývajúcimi z medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ľudských práv a základných slobôd.

Usmernenia v oblasti reštriktívnych opatrení

Politický a bezpečnostný výbor v roku 2004 odsúhlasil niekoľko základných zásad v týchto oblastiach:

  • využívanie sankcií
  • ich vykonávanie
  • spôsob merania a kontroly ich vplyvu

Uvedené základné zásady sa uvádzajú v Usmerneniach o vykonávaní a vyhodnocovaní reštriktívnych opatrení, ktoré Rada prvý raz prijala v roku 2003 a v rokoch 2005, 2009 a 2012 ich revidovala a aktualizovala.