„V jednote je sila“: list predsedu Donalda Tuska o budúcnosti EÚ adresovaný pred samitom na Malte 27 hlavám štátov alebo predsedom vlád EÚ

Európska rada
  • 31. 1. 2017
  • 13:45
  • Tlačová správa
  • 35/17
  • Vnútorné veci
  • Zahraničné veci a medzinárodné vzťahy
  • Inštitucionálne záležitosti
31. 1. 2017
Kontakty pre tlač

Preben Aamann
Hovorca predsedu Európskej rady
+32 22815150
+32 476850543

Vážené kolegyne, vážení kolegovia,

s cieľom čo najlepšie pripraviť našu diskusiu na Malte o budúcnosti Európskej únie s 27 členskými štátmi a na základe rozhovorov, ktoré som mal s niektorými z Vás, mi dovoľte predložiť niekoľko úvah, v súvislosti s ktorými sa domnievam, že ich zdieľa väčšina z nás.

Výzvy, ktorým Európska únia v súčasnosti čelí, sú nebezpečnejšie než kedykoľvek predtým od podpísania Rímskej zmluvy. Dnes sa zaoberáme tromi hrozbami, ktoré sa predtým nevyskytovali, aspoň nie v takom rozsahu.

Prvá hrozba, vonkajšia, súvisí s novou geopolitickou situáciou vo svete a v Európe. Čoraz viac, nazvime to asertívna Čína, najmä na moriach, agresívna politika Ruska voči Ukrajine a jeho susedom, vojny, teror a anarchia na Blízkom východe a v Afrike, kde významnú úlohu zohráva radikálny islam, ako aj znepokojujúce vyhlásenia novej americkej administratívy, to všetko robí našu budúcnosť značne nepredvídateľnou. Po prvýkrát v našej histórii, v čoraz multipolárnejšom vonkajšom svete sa mnohí stávajú otvorene protieurópskymi alebo v najlepšom prípade euroskeptickými. Najmä zmena vo Washingtone stavia Európsku úniu do ťažkej situácie; zdá sa, že nová vláda USA spochybňuje posledných 70 rokov americkej zahraničnej politiky.

Druhá hrozba, vnútorná, súvisí s nárastom nálad zameraných proti EÚ, s nacionalistickým, čoraz viac xenofóbnym sentimentom v samotnej EÚ. Národný egoizmus sa tiež stáva atraktívnou alternatívou integrácie. Okrem toho odstredivé tendencie ťažia z chýb tých, pre ktorých sa ideológia a inštitúcie stali dôležitejšími ako záujmy a pocity ľudí.

Treťou hrozbou je stav zmýšľania proeurópskych elít. Pokles dôvery v politickú integráciu, podľahnutie populistickým argumentom, ako aj pochybnosti o základných hodnotách liberálnej demokracie sú čoraz viditeľnejšie.

Vo svete plnom napätia a konfliktov je potrebná odvaha, odhodlanie a politická solidarita Európanov. Bez nich neprežijeme. Ak nebudeme veriť v seba, v hlbší zmysel integrácie, prečo by v to mal veriť niekto iný? V Ríme by sme mali obnoviť túto deklaráciu viery. V dnešnom svete štátov – kontinentov so stovkami miliónov obyvateľov majú európske krajiny samostatne len malú váhu. EÚ však má demografický a hospodársky potenciál, ktorý z nej robí partnera rovného najväčším mocnostiam. Z tohto dôvodu by najdôležitejším signálom, ktorý by mal byť vyslaný z Ríma, mala byť pripravenosť 27 krajín byť jednotní. Signál, že nielen musíme, ale aj chceme byť jednotní.

Ukážme svoju európsku hrdosť. Ak sa budeme tváriť, že nepočujeme slová a nevidíme rozhodnutia zamerané proti EÚ a našej budúcnosti, ľudia prestanú považovať Európu za svoju širšiu vlasť. A čo je rovnako nebezpečné, globálni partneri nás prestanú rešpektovať. Z objektívneho hľadiska neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa mala Európa a jej predstavitelia skláňať pred zahraničnými mocnosťami a ich vodcami. Viem, že v politike sa argument dôstojnosti nesmie nadužívať, pretože často vedie ku konfliktom a negatívnym emóciám. Dnes sa však musíme veľmi zreteľne zastať našej dôstojnosti, dôstojnosti zjednotenej Európy – bez ohľadu na to, či rokujeme s Ruskom, Čínou, USA alebo Tureckom. Majme preto odvahu byť hrdí na naše úspechy, vďaka ktorým sa náš kontinent stal najlepším miestom na Zemi. Majme odvahu postaviť sa proti rétorike demagógov, ktorí tvrdia, že európska integrácia je prospešná len pre elity, že obyčajní ľudia v dôsledku nej len trpia a že krajiny sa postarajú samy o seba lepšie ako spoločne.

Musíme hľadieť do budúcnosti – bola to vaša najčastejšia požiadavka v našich konzultáciách v posledných mesiacoch. A o tom vôbec niet pochýb. Nikdy, za žiadnych okolností by sme však nemali zabúdať na najdôležitejšie dôvody toho, prečo sme sa pred 60 rokmi rozhodli zjednotiť Európu. Často počujeme tvrdenie, že spomienky na minulé tragédie rozdelenej Európy už nie sú argumentom, že nové generácie si už nepamätajú naše zdroje inšpirácie. Ale amnézia neznehodnocuje tieto ašpirácie ani nás nezbavuje povinnosti nepretržite si pripomínať tragické lekcie rozdelenej Európy. V Ríme by sme mali rázne zdôrazniť tieto dve základné, aj keď pozabudnuté pravdy: po prvé, zjednotili sme sa, aby sme zabránili ďalšej historickej katastrofe, a po druhé, že obdobie európskej jednoty bolo najlepším obdobím z celej, storočia trvajúcej histórie Európy. Je potrebné uviesť úplne jasne, že dezintegrácia Európskej únie nepovedie k opätovnému nastoleniu akejsi mystickej úplnej suverenity jej členských štátov, ale k ich skutočnej a vecnej závislosti od veľkých supermocností: Spojených štátov, Ruska a Číny. Iba spolu môžeme byť úplne nezávislí.

Preto musíme prijať asertívne a výrazné opatrenia, ktoré zmenia kolektívne emócie a oživia záujem o povznesenie európskej integrácie na ďalšiu úroveň. Aby sme to dosiahli, musíme obnoviť pocit vonkajšej a vnútornej bezpečnosti, ako aj sociálno-ekonomické zabezpečenie európskych občanov. Táto úloha si vyžaduje definitívne posilnenie vonkajších hraníc EÚ; zlepšenie spolupráce medzi útvarmi zodpovednými za boj proti terorizmu a ochranu verejného poriadku a mieru v rámci priestoru bez hraníc; zvýšenie výdavkov na obranu; posilnenie zahraničnej politiky EÚ ako celku, ako aj lepšiu koordináciu zahraničných politík jednotlivých členských štátov a v neposlednom rade aj posilnenie investícií, sociálneho začlenenia, rastu, zamestnanosti, využívanie výhod plynúcich z technologických zmien a konvergencie v eurozóne aj v celej Európe.

Mali by sme využiť zmenu obchodnej stratégie USA v prospech EÚ zintenzívnením našich rozhovorov so zainteresovanými partnermi a pritom chrániť naše záujmy. Európska únia by sa nemala vzdať svojho postavenia obchodnej superveľmoci, ktorá je otvorená voči ostatným, pričom by zároveň mala chrániť svojich občanov a podniky, majúc na pamäti, že voľný obchod znamená spravodlivý obchod. Mali by sme tiež dôrazne obhajovať medzinárodný poriadok založený na zásadách právneho štátu. Nemôžeme sa vzdať tým, ktorí chcú oslabiť alebo spochybniť transatlantické väzby, bez ktorých svetový poriadok a mier nemôže prežiť. Mali by sme pripomenúť našim americkým priateľom ich vlastné motto: V jednote je sila.