Prejav predsedu Európskej rady Donalda Tuska adresovaný predsedom parlamentov krajín EÚ v Ríme

Európska rada
  • 17. 3. 2017
  • 17:20
  • Prejav
  • 140/17
  • Inštitucionálne záležitosti
17. 3. 2017
Kontakty pre tlač

Preben Aamann
Hovorca predsedu Európskej rady
+32 22815150
+32 476850543

Nie je možné byť hosťom v talianskom Senáte (Senato della Repubblica) a necítiť históriu, ktorá dýcha zo stien Palazzo Madama. Pripomína sa nám nielen dramatická politická situácia, ktorú teraz všetci prežívame každý jeden deň, ale aj stáročia veľkých udalostí, z ktorých sa zrodila Európa. Napríklad jedno z veľdiel, ktoré zdobia múry Senátu – Cicerone denuncia Catilina od Cesareho Maccariho – sa na dnešok absolútne hodí. Ide o politickú alegóriu boja demokratických inštitúcií proti populizmu a víťazstva jedného nad druhým.

To nám po prvé pripomína, že sila akéhokoľvek politického spoločenstva závisí od jeho vôle prežiť, jeho vitality a múdrosti. A po druhé, že v darvinovskom politickom boji slová vždy boli a budú najsilnejšou zbraňou.

Ako povedal Cicero: „Sloboda nie je bez účasti na moci“. Dokonca aj starí Gréci a Rimania zápasili s tým, čo skutočne znamená byť slobodný. Štátnici zo šiestich krajín pred šesťdesiatimi rokmi rozhodli, že jedinou skutočnou slobodou je sloboda konať spoločne. Inými slovami, zvrchovanosť znamená mať miesto za stolom. A práve preto bola v roku 1957 podpísaná Rímska zmluva. Náhodou som sa narodil v ten istý rok a skutočnosť, ktorá vzišla z Rímskej zmluvy, predstavuje celý môj život. A myslím si, že je zbytočné hovoriť vám, aké dôležité je to pre mňa osobne byť tu dnes s vami.

Z dnešnej perspektívy samozrejme všetko vyzerá ušľachtilejšie, úmyselné a premyslené. Existuje tendencia spomínať na tých, ktorí podpísali Rímsku zmluvu, ako na politických géniov a nadšených presadzovateľov zjednotenej Európy. Pravdou je, že boli vodcami s vlastnými osobnými pochybnosťami, pod neskutočným tlakom udalostí a hlboko zraniteľní. Kolektívna bezradnosť Európy po druhej svetovej vojne ich donútila spojiť sa. Alternatívne riešenia boli mimoriadne nevábne. A hrôzy zničujúcej vojny boli každý deň stále jasne viditeľné.

Zraniteľnosť týchto vystrašených európskych krajín im dala pokoru, priniesla jasnosť a dodala veľa múdrosti, aby spolu podpísali Rímsku zmluvu. Tým sa začal proces, ktorý mnohým ďalším krajinám prinavrátil slobodu a prosperitu, a to na východe aj západe. Pomohlo nám to pochopiť, že ak je slabá Európa, sú slabé aj jej jednotlivé krajiny. Ak je Európa silná, sú silné členské jej štáty. Iba zjednotení si môžeme presadiť našu vlastnú zvrchovanosť – byť skutočne slobodní – v širšom svete. Platilo to vtedy a platí to aj dnes. A bude to platiť aj o ďalších šesťdesiat rokov.

Rímska zmluva bola triumfom, a to aj preto, že ju vytvorili a zrealizovali vlády na základe demokratického súhlasu. Národné parlamenty – ktoré zastupujete – teda svoje právomoci prepožičali Európskemu spoločenstvu s týmto odkazom: „Konajte prosím v našom spoločnom záujme“. Išlo o pôžičku, ktorá sa odvtedy vrátila aj s úrokmi, aj keď sa nepodarilo vynúť sklamaniam a oneskoreniam.

Niekto raz povedal: „Európa je ako strom. Rastie každý deň, ale vidieť to nemožno.“ Ide o dosť romantické prirovnanie, ktoré je však pravdivé. Rímska zmluva priniesla plody, ktoré zmenili svet okolo nás do takej miery, že väčšina ľudí si už nepamätá, aký bol svet predtým. Zmluva nám umožnila mať otvorené obzory a otvorené spoločnosti. A samozrejme najväčší svetový trh pre náš blahobyt. Pre mňa ako mladého muža, ktorý vyrastal v tieni železnej opony, boli tieto veci takmer nepredstaviteľné, hoci som sníval o tom, že jedného dňa by sa mohli splniť.

Budúcotýždňové výročie je príležitosťou pre triezvu reflexiu aj oslavy. Aj keď sme svedkami toho, že naše hospodárske rany sa pomaly hoja, mnoho ľudí si stále zúfa nad rozsahom a počtom našich súčasných výziev. Najväčšou je odchod Británie ako členského štátu EÚ, ku ktorému dôjde v priebehu niekoľkých rokov. Najlepšou reakciou v takýchto ťažkých časoch je prinavrátiť sa k skromnosti, jasnosti a múdrosti pôvodných signatárov. Len tak môžeme dospieť k správnym rozhodnutiam o našej budúcnosti. Z minulosti sme sa totiž poučili, že Európa je v najlepšej a najkreatívnejšej forme vtedy, keď je najzraniteľnejšia, akokoľvek paradoxne to môže znieť. Oveľa väčšie úspechy sa jej darí dosahovať so skromnými a trpezlivými ambíciami ako s veľkými víziami.

Je to jeden z dôvodov, prečo som rád, že tu dnes s nami bola prezidentka nadácie De Gasperi Maria Romana de Gasperi. Teraz je ten vhodný čas pripomenúť známe slová jej otca: „Budúcnosť nevybudujeme silou, ani dobyvateľskými túžbami, ale trpezlivým uplatňovaním demokratických metód, konštruktívnym duchom dohody a rešpektovaním slobody.“ Tieto slová možno neznejú v dobe politiky realizovanej na Twitteri dosť dramaticky. Napriek tomu však oceňujem ich pravdivosť a silu. Stále verím, že postačia na to, aby nás v dnešných dňoch usmernili. Ďakujem. Grazie